Lake Louise a Moraine, Good Bye Rockies

Ani sme sa nenazdali a mame tu stvrtok. Ale co predchadzalo dnesnemu ranu? Vcera neskoro vecer sme sa rozodli, ze sa este skocime najest. Miestna restauracia s vysokohorskou prirazkou uz bola zatvorena, tak jedina moznost bol PUB. Den predtym sme zistili, ze aj tu sa da najest. Vonku prsalo, tak sme pomedzi kvapky, resp uz taky dazd so snehom prebehli do pubu. Objednal som si kuraci hamburger a Tomasko syrove calzone (prekladana pizza). Teta casnicka kyvla milo hlavou ale dodala, ze si musime hamburger sami urobit. Ukazala nam, kde je grill, kde je salat, fazulkova omacka, vysvetlila, ze co a ako..., polozila kus masa a dovi...cena? 16 kanadskych dolarov. Este ze Tomasko rozumie sporakom a panviciam. Ja by som ostal len pri pive a chipsoch.  Btw kanadske pivo...? Grrr. Tu by zabodovalo hocijake slovenske pivo. Otras. Ale vyskusal som. 

vysledok vcerajsieho kuchtenia v pube

Rano bolo poriadne chladno. Po uprsanej noci sa zacalo miestami vyjasnovat.Po check oute na hoteli sme sa vydali opat cez Icefields parkway smer Lake Louise. Vo vyssich polohach tu snezilo. Sneh bol aj na stromoch. Teplota klesla na necele tri stupne nad nulou. Zrazu sme zazreli pri krajnici opat medveda. Zastavili sme, vytiahli fotak a vysli z auta. Brumko si nas nevsimal. Nieco zbieral. V tom okolo pribrzdil nejaky mikrobus. Stiahlo sa okienko a nejaky jeaponec na mna zmurka: "What is happening?". Davam si na usta prst a posepky odpovedam: "Bear". Zacal som si priblizovat brumka fotakom, ked v tom sa podknem o asi 10 japoncikov so zrkadlovkami, co hned povyskakovali a zacali cvak cvak cvak...No proste uplne mi ho vystrasili. Macko sa zlakol a rozbehol sa do lesa. Ach...taky bol zlaty. Brum brum.

dnesne rano v Crossing River

v najvyssom bode Icefields parkway to vyzeralo takto

A tu je uz ciel nasej dnesnej cesty. Jazero Lake Louise 1600 m n.m.. Komercna zalezitost. Krasny Fairmont hotel, nieco ako nas Kempinski na Strbskom plese. Toto je vlastne kanadske Strbske pleso. Opat kopec kopec Japonocov. Vraj tu robia polovicu trzby, podla Andreja. Dali sme si tu aspon caj a poprechadzali sa okolo plesa. Bola tu skor taka zimna atmosfera. Bolo chladno, poletoval sneh.

na brehu Lake Louise

Fairmont hotel Lake Louise

Fairmont hotel Lake Louise

Dalej sme autom pokracovali vyssie ku Moraine Lake 1884 m n.m. Toto je povazovane za najkrajsie v tychto horach. Na fotkach to mozno nebude vyzerat, kedze pohladnicove zabery sa tu robia asi na jesen. Je to vsak miesto, kde sa chodia fotit mladomanzelia, robia sa tu oblubene propagacne zabery Kanady.

a takyto chipmunkovia tu behali po chodniku okolo nas

Bye bye Rockies. Zamavali sme z auta a pokracovali transkanadskou dialnicou cez Glacier National Park. Nasa hodinova zastavka bola pri vodopadoch Wapta falls. Od auta sme museli prejst na miestne pomery neuveritelnych 2,5 km pesi cez husty les plny zveri :). Vid foto. Vodopady vsak boli mohutne. Ich silu uvidite viac na videach, ktore sme tu robili. Ako sme sa vratili do auta, strhla sa izolovana burka. Prsalo a prsalo...

Wapta Falls

kuk kuk

Pokracovali sme dalej. Aby som nezaspal, Tomasko vytiahol knizku a cital poviedku za poviedkou. Zaujimave, ze skoro kazda sa tocila okolo nadrzanych studentiek ci vydatych zien. A tak sme dorazili az ku milemu motelu v Salmon Arm. Co je este asi 500 km vychodne od Vancouveru. Je tu krasne...

Sme tu ako doma

No a v Salmon Arm sme dopisali nas spolocny posledny blog. Zajtra uz prideme do Vancouveru, dame posledne BYE BYE tomuto krasnemu mestu a v sobotu skoro rano odlietame cez Toronto do Viedne, kde prideme asi v nedelu o 8.00 nasho, stredoeuropskeho casu.

Pekny den z Kanady.

divoka priroda LIVE

Dnesne ranajky zacali den az okolo desiatej. Ranajky co vidite na obrazku su pre jedneho! Dali sme ich napoli s Tomaskom. Stacilo uplne. Dali sme si volnejsi den. A cakali sme na Andreja, ktory tu nedaleko pracuje. Mali sme dohodnute stretko na 11.30. Andreja poznam este z cias, ked som zacinal fotit. Nevideli sme sa asi 10 rokov asi. A nenapadlo ma, ze sa uvidime prave tu. Je to "zalesak". Hory su pre neho vsetkym. Prisiel aj so Zuzkou, stretli sme sa na "nasej pumpe" pri moteli. Hned nam zacal rozpravat, kde sa mame vydat do lesa kamsi tamsi, kde on v noci aj sam stanuje. Vysvetloval nam, ze medvede su v pohode. Netreba sa len zlaknut a utekat. Su neskodne. Oni sa predsa boja ludi. Ako dokoncil rozpravanie, opytal sa nas, ci mame sprej. ...(ty bola spravna bodka). No ale dal tam fajn tipy na vylety. Ten prvy sme sli hned podniknut. 2 km prechadzka lesom ku ladovcovej rieke.

Dnesne rano bolo opat krasne

toto su ranajky pre JEDNEHO Americana (aj s tymi palacinkami v pozadi)

odbocka ku Mistaya River

 Les bol celkom husty. Mozno po 500 m sme priamo pred nami zbadali medveda. Tomasko sa hned otocil...musel som ho zastavit. KLUD. Nesmieme zacat utekat. Zacal tlieskat! A to sme si predtym spievali "Cerveny kachel biela pec"....Medved nas spozoroval. Bol velky a cierny. Postavil sa na zadne. Kurnik. Tu uz aj mne dosla trepezlivost, ze nebudeme utekat. Bokom sme zacali ustupovat. Medved, ked videl, ze sme Slovaci, pobral sa prec do lesa. Samozrejme, ked adrenalin pominul, sme sa spamatali, ze fotak ostak zatvoreny. Verte, ze v tejto chvili som na fotky ani nepomyslel. Dohodli sme sa, ze tu nas vylet skoncime a vratime sa ku autu.

husty les plny seliem

 Pokracovali sme dalej. Bol tu zaujimavy kanyon, kde zurcala riadna riava. Bolo to krasne, na fotke to mozno az tak neukaze. Mozno na vacsom zabere. Bola to len asi 300 m zachadzka...vsetko na americky styl. Parking, chodnik s niekolkymi upozorneniami, ze sa mozete zosmyknut, spadnut..a napokon, ze ste tu na vlastne nebezpecie. Pokracovali sme dalej na najvyssi bod Icefields Parkway, odkial je chodnik na vyhliadku na jazero Peyto Lake.

Mistaya Canyon

Mistaya Canon

Mistaya River

Mistaya Canyon

Icefields Parkway

 Nuz, tu uz bola krajina o niecom inom. V lese stale kopec snehu a len vyslapany uzky chodnicek v lese. Nohy sa nam prebarali do snehu. Boli sme uz mokri. Zrazu sa pred nami vynorilo tyrkysove jazero Peyto Lake. Je uzasne. Sice sa blizila nejaka oblacnost, sme tam kvaplo, a aj napriek tomu, ze stity boli zahalene do vysokych oblakov, atmosfera tu bola uzasna. Boli sme tu chvilu uplne sami. Teda s malymi veverickami, chipmankami. Boli zlate. Bolo to uzasne.

najvyssi bod Icefields Parkway,  2067 m n.m.

snehu bolo naozaj po kolena

Peyto Lake

junovy snehulko

 Neskor sme sa pobrali uz spat. Oblaky sadali stale nizsie a nizsie. Stierace na aute som musel pouzivat stale viac a viac. Zrazu prestalo prsat a vynorilo sa jazero. Zastavil som, ze idem fotit. Nejaky japonec stal vonku a stale sa ohanal, lapal po niecom..."Boze, aky trapko, pomyslel som si". Ked som vystupil z auta, pochopil som..vrhla sa na mna armada komarov. Vzdal som to. Hned som sa vratil do auta :))

invazia

Icefields Parkway

Tak a vecer sme este saunovali. Co bolo ozaj uzasne, nakolko sa vonku riadne rozprsalo a teoplota klesla pod 10 stupnov. Zajtra nas caka najfotogenickejsie jazero na svete. Vraj. Uvidime. 

Dobru noc zo Saskatchewan River

Icefields Parkway, najkrajsou cestou Kanady

Dobre rano z divociny. Clearwater.Daleko od vsetkeho. Tomasko sa dnes premohol a hned po budiku vstal, urobil ranajky, desiatu, caj a aj kavu. Fuu, odpadaval som. A bez poznamky. Tak sme uz o pol siedmej boli v aute smer Icefields Parkway, co je horska cesta najkrajsou castou kanadskych Rockies. Tiahne sa od Jasperu az po Banff. Po dvoch hodinach jazdy sme minali najvyssi stit kanadskych Rockies, Mt. Robson 3954 m n.m. Vrchol stitu bol zahaleny do oblakov, ale aj tak nas jeho majestatnost ocarila. Jeho velkost bola obrovska a vymykala sa okolitym stitom.

v oblakoch Mt. Robson

 Po ceste nam obcas sprchlo, obcas nam zahral Michal David z usb kluca, co sme si priniesli zo Slovenska. Ano, aj Helena mala solo...no a co? Cesta ubehala pomalsie ako som cakal. Preco? maximalna rychlost je tu casto 70 az 80 km/hod. Cesta je ale kvalitna, nikde nikoho, ideme 130-140 km/hod. Pozeram, aku mam spotrebu, ale ziadne cisla sa neblizili ku ocakavanemu cislu okolo 7 litrov...namiesto toho tu svieti ze 32 MPG. Aha..to nbude asi 32 mil na galon. No tak kolko to je? S tymito jednotkami este jedna prihoda.
Ked som vytiahol auto z pozicovne, hned prva cesta velka tabula 60 ! Tak supis, dupnem na to. Ale preco vsetky auta idu tak pomaly, ba sa mi az vyhybaju...? hm...kurnik...vsak predpisana rychlost je v km/hod, a moje auto ukazuje mile/hod. To co je? to si mam prepocitavat? Po par kilometroch pozriem lepsie na tachometer a uplne drobnym tam bola aj konverzia na km/hod. No ale velka 60 a uplne na malom kruhu v tachometri 100 ka napriklad. No ale uz som si zvykol. Ako vchadzame do provincie Alberta, posuvame si aj cas o hodinu dopredu. Kratko popoludni sa zastavujeme pri vodopadoch Athabasca Falls a Sunwapta Falls. Vsetko v americkom style, aby sme nemuseli velmi chodit. Par metrov od auta maly chodnik, most cez vodopad, vedla restika, suveniry.Ponahlame sa dalej.

Athabasca Falls

sam v divocine

O druhej prichadzame do ciela cesty ICEFIELD CENTRE. Odialto podnikame dva vyjazdy. Prvy na najvacsi pevninsky ladovec (okrem Gronska a Antarktidy) Athabasca specialnym ladovcovym autobusom, Cesta na ladovec trva asi 25 minut. Pobyt na ladovci je limitovany na 15 minut. To je tak na dve selfie, tri global foto, kratke video a uz vodic trubi ze ideme nazad. Ale vychytali sme celkom fajn pocasie. Druhy vyjazd bol na Glacier Skywalk. Tot je uplne nova atrakcia v prevadzke len od maja tohto roku. Je to presklenna vyhliadka na okolite stity. Opat masova akcia. autobusom nam doviezli na miesto. Vyskocili sme a zase v dave dalej. No ale ked sa japoncici pofotili, ostalo volnejsie. Je to podobny skywalk ako je v Grand Canyone v USA.

pred Icefield Centrom

nas autobus na ladovec

ladovec Athabasca, cca 2200 m n.m.

Glacier skywalk

vsimnite si tu pani za mnou...

ano, mame X fotiek zo skywalku...tu je jedna z nich

ked vsetci odisli, prisiel moj cas !

spomienka na Hawai prave v miestach ladovcov

Neskoro popoludni sme uz vystaveni zamierili na hotel. Cesta vsak zacala byt dramaticka. Okolite stity posobili coraz dramaticky a coraz viac nam vyrazali dych. Bolo to nieco uzasne. Ziadne civilizacia, ziadne droty elektrickeho vedenia, nic..len cesta a divocina...a sem tam tabula upozornujuca ze najblizisa pumpa je 180 km ! Zrazu sa vynoril Crossing River, miesto nasho najblizsieho pobytu na dve noci. Ako to tu vyzera...? Na co slova...

Crossing River, tu teraz byvame

tu sa ale bude buvat, ziadne kradnutie paplonu ako uplynulu noc !

Dobru noc zo Skalistych hor.